Od Povstania cez február 1948, Jáchymov a august 1968 až po dnešný Dargov. Prečo si komunisti prisvojili protifašistický príbeh a prečo úcta k osloboditeľom nie je úctou ku KSS ani dnešnému Rusku

V sobotu 29. augusta 2026 si Slovensko pripomenulo 82. výročie Slovenského národného povstania. V Banskej Bystrici zazneli prejavy najvyšších ústavných činiteľov, premiér Robert Fico pripomenul Gustáva Husáka a vyhlásil, že „boj o výklad SNP“ pokračuje. Súčasne hovoril o dnešnom Rusku, ktoré podľa neho nemožno démonizovať ani vytláčať z Európy. Na východe Slovenska sa oslavy konali na Dargove, v areáli Pamätníka oslobodenia a víťazstva, kde sa konal Pochod vďaky a pietne kladenie vencov.

Možno práve tento jeden deň veľmi dobre ukazuje problém, ktorý máme s vlastnými dejinami. Nie preto, že by bolo čokoľvek zvláštne na pripomínaní padlých vojakov na Dargove. Naopak. Boje o Dargovský priesmyk patrili medzi najťažšie vojnové udalosti na východnom Slovensku a ľudia, ktorí tam zahynuli pri boji proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, si zaslúžia úctu. Zaujímavá je však vrstva významov, ktorú sme na toto miesto počas desaťročí položili. Dargovský monument nevznikol ako pamätník SNP. Bol postavený v rokoch 1954 až 1955, slávnostne odhalený 3. apríla 1955 pri desiatom výročí Košického vládneho programu a jeho dominantnou postavou je sovietsky vojak, sprevádzaný robotníkom a družstevníčkou. Pripomína boje Červenej armády na prelome rokov 1944 a 1945, nie povstalecké vystúpenie z 29. augusta 1944.

Samotné spojenie týchto udalostí do jedného veľkého príbehu porážky nacizmu nie je problém. Problém vzniká, ak nám z neho postupne zmiznú rozdiely. Ak sa SNP začne podvedome meniť na súčasť sovietskeho oslobodzovacieho príbehu, partizán automaticky na komunistu, komunista na hlavného organizátora Povstania a Sovietsky zväz na politického vlastníka víťazstva. A napokon, po osemdesiatich rokoch, sa ešte urobí ďalší skok a historická úcta k vojakom Červenej armády sa začne používať ako argument pre osobitný politický vzťah k dnešnej Ruskej federácii. Práve tu by sme sa mali zastaviť. Nie preto, aby sme niekomu brali zásluhy, ale preto, aby sme si po desaťročiach konečne rozdelili veci, ktoré komunistická propaganda veľmi účelovo spojila.

SNP totiž nepatrilo komunistom

Slovenské národné povstanie nebolo sovietskou operáciou ani komunistickou revolúciou. Komunistický odboj bol jeho významnou súčasťou a popierať jeho úlohu by bolo rovnako nepoctivé ako neskoršie komunistické vytesňovanie demokratického odboja. Politický základ Povstania vytvorila Vianočná dohoda z decembra 1943, ktorá dokázala dostať za jeden stôl komunistické aj nekomunistické prúdy odboja. Ozbrojenú stránku pripravovalo ilegálne Vojenské ústredie na čele s Jánom Golianom. Od mája 1944 budovalo sieť dôstojníkov v slovenských posádkach, sústreďovalo jednotky, potraviny, lieky, pohonné hmoty a vojenský materiál v priestore Zvolen – Banská Bystrica – Brezno. Keď 29. augusta začala nemecká okupácia Slovenska, Golian vyslal posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktorým sa začal organizovaný vojenský odpor.

Povstanie bolo preto jedinečné práve svojou vnútornou rôznorodosťou. Stretli sa v ňom profesionálni slovenskí vojaci, demokratickí politici, komunisti, sociálni demokrati, partizáni, civilní dobrovoľníci, Židia utekajúci pred vyhladzovaním, Česi, Slováci i príslušníci ďalších národností. Nie všetci bojovali za rovnakú predstavu povojnového štátu. Niektorí chceli obnovené demokratické Československo, komunisti už prirodzene premýšľali o vlastnom politickom projekte a mnohí radoví vojaci či civilisti vôbec nebojovali za ideologickú budúcnosť. Jednoducho pochopili, že príchod nemeckej okupácie je moment, keď treba klásť odpor. Práve táto pluralita robí z SNP udalosť, ktorú nemožno poctivo zavrieť do vlastníctva jednej politickej tradície.

Aj vzťah k Moskve bol omnoho komplikovanejší, než neskorší obraz nerozlučnej jednoty partizánov, KSS, slovenskej armády a Sovietskeho zväzu. Múzeum SNP dnes otvorene píše, že sovietske organizátorské skupiny vysádzané z Kyjeva síce výrazne posilnili partizánske hnutie, no partizáni vedení prevažne sovietskymi veliteľmi začali pred Povstaním uskutočňovať akcie, ktoré kolidovali so záujmami Slovenskej národnej rady a Golianovho Vojenského ústredia. Mali vlastné pokyny z Kyjeva na rozvracanie nemeckého tylu, obsadzovali mestá, prerušovali komunikácie a svojimi diverznými akciami podľa Múzea SNP urýchlili rozhodnutie nemeckého velenia vojensky pacifikovať Slovensko. Do vypuknutia Povstania sa navyše nepodarilo dosiahnuť plánovanú koordináciu s Červenou armádou a sovietske vedenie malo pochybnosti o pripravenosti slovenského odboja i vlastné vojenské a politické záujmy.

Nie je dôvod z toho vyrábať opačný mýtus, podľa ktorého Sovieti SNP „zradili“. História nepotrebuje nahradiť jednu propagandu druhou. Dôležité je niečo iné: slovenskí povstalci, československé politické vedenie, sovietske velenie a partizánske skupiny neboli jeden organizmus riadený z jedného centra. Mali spoločného nepriateľa, často spolupracovali a sovietska vojenská pomoc bola pre konečný výsledok vojny zásadná, ale ich politické a operačné záujmy neboli vždy totožné. Práve túto komplikovanosť neskoršia komunistická interpretácia potrebovala vyhladiť.

Po roku 1948 nestačilo ovládnuť štát. Bolo potrebné ovládnuť aj jeho minulosť

Február 1948 preto predstavuje v príbehu SNP druhý zásadný dátum. Komunistická strana po prevzatí moci nepotrebovala iba políciu, súdy, médiá, armádu a hospodárstvo. Potrebovala legitimitu. Potrebovala vysvetliť, prečo je práve ona prirodzeným predstaviteľom národa a prečo má mať monopol na jeho budúcnosť. SNP sa na to hodilo dokonale. Komunisti v ňom naozaj bojovali, mali vlastných hrdinov, vlastné obete a reálne zásluhy. Stačilo iba postupne zmeniť proporcie celého príbehu.

Je pritom užitočné pripomenúť, že povojnová demokratická spoločnosť komunistom takýto monopol sama nedala. Vo voľbách roku 1946 získala na Slovensku Demokratická strana približne 62 percent hlasov a KSS asi 30 percent. Jednou z ústredných postáv demokratického povojnového Slovenska bol Jozef Lettrich, účastník protifašistického odboja, predseda Demokratickej strany a v rokoch 1945 až 1948 predseda Slovenskej národnej rady. Po komunistickom prevrate bol prinútený rezignovať, ŠtB ho sledovala a v marci 1948 dramaticky prekročil hranicu do Rakúska. Cez Londýn odišiel do Washingtonu a stal sa jednou z výrazných osobností slovenského demokratického exilu v Spojených štátoch.

Toto je veľmi dôležitý moment. Jeden z politických predstaviteľov protifašistického odboja a človek stojaci na čele povojnovej SNR sa tri roky po skončení vojny nestal spolutvorcom novej slobodnej spoločnosti, ale politickým utečencom v USA. A nebol sám. Po februári 1948 odchádzali politici, diplomati, vojaci, novinári, vedci a ďalší ľudia, ktorí boli spojení s demokratickým Československom alebo západným odbojom. V Spojených štátoch následne vznikali exilové organizácie a slovenský i český politický exil odtiaľ upozorňoval na povahu nového režimu. Z pohľadu komunistickej propagandy sa z ľudí, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi patrili k protifašistickému zápasu, mohli veľmi rýchlo stať „zradcovia“, „reakcia“ alebo agenti Západu.

Ešte silnejší je osud Imricha Karvaša. Bol jedným z ľudí, bez ktorých by hospodárske zabezpečenie SNP vyzeralo úplne inak. Ako guvernér Slovenskej národnej banky pomáhal pripraviť finančné a materiálne zásoby pre Povstanie; do Banskej Bystrice boli presunuté miliardy korún, zásoby a pohonné hmoty. Gestapo ho v septembri 1944 zatklo a prešiel koncentračnými tábormi Flossenbürg, Dachau a ďalšími zariadeniami. Po vojne sa vrátil na univerzitu. Keď však po roku 1948 odmietol spoluprácu s komunistickou mocou, v roku 1949 ho odsúdili a uväznili. V roku 1953 bola jeho rodina násilne vysťahovaná z Bratislavy v rámci Akcie B a v roku 1958 bol znovu zatknutý a odsúdený na sedemnásť rokov za špionáž a velezradu. Jeho syn Milan prišiel o miesto v akadémii vied, druhý syn Ivan mal problémy dokonca s maturitou a obaja mohli pracovať iba ako robotníci.

Ak hľadáme príbeh, ktorý vysvetľuje rozdiel medzi SNP a neskoršou komunistickou legendou o SNP, Karvašov životopis je takmer učebnicový. Nacisti ho väznili za pomoc Povstaniu. Komunisti ho väznili preto, že sa odmietol podriadiť ich režimu. Jeho protifašistické zásluhy ho neochránili ani pred stratou slobody, ani pred prenasledovaním jeho detí. Režim, ktorý si z Povstania vyrábal jeden zo svojich najdôležitejších štátnych mýtov, dokázal zároveň poslať jedného z jeho kľúčových hospodárskych organizátorov do väzenia a jeho rodinu mimo Bratislavy.

Nešlo iba o výmenu politikov. Menila sa celá spoločenská elita

Tu sa dostávame k hlbšiemu procesu, ktorý je podľa mňa pre pochopenie komunizmu ešte dôležitejší než jednotlivé politické procesy. Po roku 1948 nešlo iba o to, že jednu vládu vystriedala druhá. Nový režim chcel prebudovať samotnú sociálnu štruktúru spoločnosti. Za potenciálne nebezpečných boli označení ľudia, ktorí mali majetok, nezávislé povolanie, vzdelanie, spoločenskú autoritu, kontakty so zahraničím alebo rodinnú tradíciu nezávislú od komunistickej strany. Advokáti, podnikatelia, živnostníci, bankári, súkromní úradníci, dôstojníci, profesori, cirkevní predstavitelia a ich rodiny mohli dostať nálepku „triedneho nepriateľa“. Nešlo o doslovnú výmenu všetkých vzdelaných ľudí za robotníkov; systém bol zložitejší. Je však historicky doložené, že štát chcel vytvoriť novú, politicky spoľahlivú „socialistickú inteligenciu“ a prístup k vzdelaniu či kariére začal podmieňovať politickým a triednym profilom človeka a jeho rodiny.

Ústav pamäti národa venoval preverovaniu slovenských vysokoškolákov v rokoch 1948 až 1960 samostatnú monografiu s príznačným názvom „Nespôsobilý na vysokoškolské štúdium“. Študenti boli preverovaní a vylučovaní nielen podľa akademických schopností, ale aj podľa politickej spoľahlivosti a triedneho pôvodu. Klement Gottwald už v roku 1949 otvorene hovoril o potrebe vytvorenia novej inteligencie vychovanej v marxizme-leninizme. Vzdelanie teda prestávalo byť iba otázkou talentu a stávalo sa jedným z nástrojov prestavby spoločnosti.

Následky sa navyše prenášali na deti. Rodina človeka označeného za nepriateľa režimu mohla niesť jeho politický „hriech“ celé roky. ÚPN dokumentuje prípady, keď deti politicky prenasledovaných rodín nedostávali odporúčanie na stredné či vysoké školy a úrady rozhodovali nielen o tom, či budú študovať, ale aj kde majú pracovať. Osud Karvašových synov je len jedným konkrétnym príkladom širšieho systému.

Ďalším nástrojom boli násilné presuny. Počas Akcie B v rokoch 1952 a 1953 bolo len z Bratislavy vysťahovaných takmer 700 rodín považovaných za politicky nepohodlné. Často dostali veľmi krátky čas na opustenie domova, boli premiestnené do vzdialených oblastí a nasadené na manuálne práce. ÚPN pri pokračovaní výskumu Akcie B priamo píše o mestských elitách – advokátoch, bankároch, podnikateľoch, živnostníkoch či súkromných úradníkoch –, ktoré boli zbavené majetku a spoločenského postavenia a „na generácie vylučované zo spoločnosti“, zatiaľ čo ich byty získavali nové komunistické elity.

Vedľa toho existovali tábory nútenej práce ako forma mimosúdnej perzekúcie a Pomocné technické prápory, ktorými podľa ÚPN prešlo približne 60-tisíc ľudí. Do PTP sa dostávali politicky „nespoľahliví“, študenti vylúčení počas čistiek, ľudia z podnikateľských či roľníckych rodín, kňazi, rehoľníci, bývalí väzni alebo jednoducho osoby s nevhodným rodinným a politickým profilom. Namiesto zbrane často dostali krompáč a boli využívaní ako pracovná sila.

Práve toto je skutočný význam často používanej predstavy, že režim „vymenil inteligenciu za robotnícku triedu“. Nie je presné chápať ju doslovne. Komunistický štát vzdelaných ľudí potreboval a veľmi rýchlo začal produkovať vlastných inžinierov, lekárov, učiteľov a technikov. To, čo sa však skutočne menilo, bol zdroj spoločenskej autority. Pred rokom 1948 mohol byť človek váženým advokátom, profesorom, podnikateľom či dôstojníkom bez toho, aby svoju pozíciu dostal od jednej politickej strany. Nový režim sa snažil takúto nezávislosť obmedziť. Kariéra, štúdium, byt, možnosť cestovať či zastávať zodpovednú funkciu sa stávali čoraz viac previazané s kádrovým profilom, politickou konformitou a ochotou fungovať vo vytvorenom systéme.

A práve tento proces bol nevyhnutný aj na prepisovanie historickej pamäti. Ak odstránite z univerzít profesorov, z armády nepohodlných dôstojníkov, z verejného života demokratických politikov a zo spoločnosti nezávislé elity, zároveň odstránite ľudí, ktorí sú nositeľmi iného príbehu minulosti.

Hrdinovia zo Západu sa do sovietskeho príbehu nehodili

Najviditeľnejším príkladom boli československí letci, ktorí počas vojny bojovali v britskom Royal Air Force. Bojovali proti Hitlerovi nad Britániou, Atlantikom a okupovanou Európou a po vojne sa mnohí vrátili domov ako skúsené jadro československého letectva. Po februári 1948 sa však práve ich životopis stal bezpečnostným problémom. Poznali Západ, mali tam priateľov, niektorí rodiny, hovorili cudzími jazykmi a predovšetkým mali osobnú autoritu získanú v boji, ktorú im nedala komunistická strana. V armáde preto nasledovali čistky. Zo zhruba stovky bývalých príslušníkov RAF, ktorí ešte v roku 1950 zostávali v československom letectve, ich po ďalších zásahoch zostalo len niekoľko desiatok; mnohí odišli do exilu, boli degradovaní, sledovaní alebo väznení.

Slovák Pavol Pukančík absolvoval ako palubný strelec 311. československej bombardovacej perute RAF 56 operačných letov. Po vojne sa vrátil domov, no v roku 1949 prišiel o vojenskú hodnosť a v roku 1955 ho ŠtB zatkla. Odsúdili ho na dvanásť rokov a časť trestu strávil v jáchymovských uránových baniach. Gejza Holoda, ďalší príslušník 311. perute, dostal trinásť rokov a takisto skončil v jáchymovských táboroch. Ján Ambruš, jediný Slovák, ktorý bojoval vo Francúzsku aj v Bitke o Britániu a po vojne sa stal generálom, musel Československo po februári 1948 znovu opustiť. Prvýkrát odchádzal bojovať proti Hitlerovi. Druhýkrát utekal pred režimom, ktorý svoju legitimitu vyvodzoval z protifašistického víťazstva.

Ani služba na východnom fronte však automaticky nezaručovala bezpečie. Generál Heliodor Píka, významná postava československého zahraničného vojenského odboja pôsobiaca počas vojny v Sovietskom zväze, bol po prevrate zatknutý a v roku 1949 popravený. A ani partizánska minulosť človeka nechránila. Viliam Žingor bol významným partizánskym veliteľom SNP a po vojne členom KSS, no keď sa so stranou rozišiel, stal sa nepriateľom a v roku 1950 ho komunistický štát popravil.

To je zásadná vec, pretože ukazuje, že režim v skutočnosti nedelil ľudí na antifašistov a fašistov. Delil ich podľa lojality k novej moci. Mohli ste bojovať nad Britániou, v slovenských horách alebo spolupracovať so Sovietmi. Ak ste mali nezávislú autoritu alebo ste sa politicky vzopreli, vaše protifašistické zásluhy vás nemuseli zachrániť.

A tým sa zároveň objasňuje mechanizmus komunistického vlastníctva dejín. Režim nemusel tvrdiť, že Pukančík nikdy nebojoval proti nacistom. Stačilo, aby o ňom verejnosť nepočula. Nemusel poprieť Lettrichovu účasť v odboji. Lettrich bol v Amerike a domáca tlač ho mohla označovať za emigranta a nepriateľa. Nemusel popierať Karvašove zásluhy pri príprave Povstania. Karvaš sedel vo väzení. A keď sa po desaťročia opakovali stále tie isté vybrané príbehy, nová generácia už nemusela vedieť, že existovali aj iné.

Potom prišiel august 1968 a sovietska legenda dostala trhlinu, ktorú už nemožno prehliadať

Šesťdesiate roky priniesli postupné uvoľňovanie pomerov. Otvárali sa témy politických procesov, rehabilitácie obetí päťdesiatych rokov, cenzúry, ekonomických problémov a nakoniec aj potreby reformovať samotný komunistický systém. Pražská jar roku 1968 pritom nebola pokusom obnoviť kapitalizmus ani vystúpiť z Varšavskej zmluvy. Vedenie KSČ nespochybňovalo ani vedúcu úlohu strany, ani spojenectvo so Sovietskym zväzom. Napriek tomu Moskva považovala rozsah uvoľnenia za nebezpečný.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 preto do Československa vstúpili vojská štátov Varšavskej zmluvy. ÚPN uvádza viac ako pol milióna vojakov a približne 6 300 tankov; invázia si vyžiadala civilné obete a nasledovala okupácia, ktorá sa v prípade sovietskych vojsk skončila až po páde komunistického režimu.

Toto je moment, ktorý nemožno odsunúť nabok, keď dnes rozmýšľame nad slovami „oslobodenie“, „Sovietsky zväz“ a „Rusko“. V roku 1945 prišli vojaci Červenej armády na veľkú časť československého územia ako armáda bojujúca proti nacistickému Nemecku. V roku 1968 prišli sovietske tanky do Československa preto, aby zastavili reformu systému, ktorému samotní československí komunisti stále hovorili socializmus. To nie je dôvod spochybňovať udalosti roku 1945. Je to však absolútne zásadný dôvod odmietnuť jednoduchú politickú rovnicu: Sovietsky zväz nás oslobodil, a preto máme mať voči Moskve trvalý politický dlh.

Dejiny nefungujú ako doživotná zmenka.

Vojak, ktorý zomrel v januári 1945 pri Dargove, nenesie vinu za tank, ktorý v auguste 1968 prišiel do Košíc, Bratislavy alebo Prahy. Rovnako však obe udalosti nemožno politicky zlúčiť tak, aby z prvej vzniklo ospravedlnenie druhej. Jednej generácii Sovietsky zväz pomáhal poraziť nacistické Nemecko. O dvadsaťtri rokov neskôr sovietske vedenie poslalo armádu, aby tej istej krajine určilo hranice jej politickej slobody.

A opäť nasledovala emigrácia. Podľa odborných odhadov opustilo Československo približne počas prvého roka po invázii 100- až 130-tisíc ľudí. Výskum emigrácie z východného Slovenska upozorňuje, že medzi odchádzajúcimi boli vo veľkej miere vysokoškolsky vzdelaní ľudia, manažéri, pracovníci štátnych inštitúcií, podporovatelia Dubčekovho reformného kurzu a celé rodiny. USA patrili k cieľovým krajinám novej exilovej vlny rovnako ako Kanada, západná Európa či Austrália.

Zaujímavý je napríklad príbeh Juraja Alnera. Ako mladý človek mal už pred rokom 1968 problémy pre účasť na študentskom proteste a po škole bol poslaný do výroby, aby sa – dobovým jazykom – „oboznámil s robotníckou triedou“. Neskôr pracoval ako novinár. Po invázii v roku 1968 emigroval do USA, no pre rodinu sa vrátil. Po návrate ho vyhodili zo Zväzu novinárov aj z redakcie a sedem rokov pracoval ako robotník v tlačiarni.

Na jednom ľudskom živote tak znovu vidíme celý systém. Najskôr politicky nepohodlného absolventa pošleme manuálne pracovať, potom sa počas uvoľnenia dostane k profesii, na ktorú má schopnosti, následne príde sovietska invázia, emigrácia, návrat a nový presun medzi robotníkov. Nie preto, že by manuálna práca bola niečo menejcenné. Práve naopak. Zneužitím bolo to, že štát používal profesiu ako trest a vzdelanie ako odmenu za politickú poslušnosť.

Normalizácia už nepotrebovala masový teror päťdesiatych rokov. Stačila každodenná poslušnosť

Po roku 1969 nasledovala takzvaná normalizácia. Jej podstata bola rafinovanejšia než otvorený teror prvých stalinských rokov. Režim už nepotreboval vo veľkom vyrábať monsterprocesy a tresty smrti. Oveľa účinnejšie bolo prinútiť státisíce ľudí, aby pochopili pravidlá. Prišli politické previerky, čistky v KSČ, médiách, školách, vedeckých inštitúciách, kultúre a podnikoch. Človek mohol prísť o kariéru preto, že odmietol schváliť sovietsku inváziu alebo preto, že jeho postoje v roku 1968 nevyhovovali novému vedeniu.

S tým sa opäť spájali následky pre rodiny. Prístup k vysokej škole, kariérnej pozícii či niektorým povolaniam mohol závisieť od kádrového profilu rodičov. Ústav pre štúdium totalitných režimov pri analýze normalizačného „Poučenia z krízového vývoja“ výstižne upozorňuje, že ďalšie členstvo v strane, možnosť študovať či udržanie kariérnej pozície sa spájali s ochotou prijať oficiálny výklad roku 1968. Človek nemusel vnútorne veriť, že invázia bola „bratská pomoc“. Stačilo, že bol ochotný túto formuláciu verejne rešpektovať.

To bol možno jeden z najničivejších dôsledkov normalizácie. Päťdesiate roky učili spoločnosť báť sa štátu. Sedemdesiate roky ju učili žiť dvojitý život. Jednu vec bolo možné povedať doma a inú v práci. Jednu verziu augusta 1968 si človek pamätal a inú sa jeho dieťa učilo v škole. Režim vyrobil „Poučenie z krízového vývoja“, podľa ktorého sa reformný proces zmenil na kontrarevolučnú hrozbu a zásah spojencov bol interpretovaný podľa potrieb normalizačnej moci. Ten, kto na vlastné oči videl tanky a poznal svoju osobnú skúsenosť, sa mal naučiť používať úplne iný politický jazyk.

A práve tu sa kruh uzatvára. To isté sa totiž v rôznych podobách dialo s pamäťou SNP. Niektoré udalosti sa nemuseli vymazať. Stačilo ich preusporiadať. Jedných hrdinov neustále pripomínať, druhých zriedka. Niektoré súvislosti zdôrazniť a iné vynechať. Časom vznikol verejný obraz, v ktorom bol protifašistický odpor stále pevnejšie spojený s komunistickou stranou, partizánskym hnutím a Sovietskym zväzom, hoci životopisy samotných účastníkov ukazujú omnoho komplikovanejší svet.

A teraz sa vráťme na Dargov

Keď teda dnes stojíme pri Pamätníku oslobodenia a víťazstva na Dargove, môžeme sa naň pozerať oveľa pokojnejšie a zároveň oveľa kritickejšie. Je to pamätník konkrétnej historickej udalosti. Pripomína vojakov Červenej armády, ktorí bojovali proti nacistickým a maďarským jednotkám pri postupe cez východné Slovensko. Vtedajší Sovietsky zväz bol navyše mnohonárodným štátom a v Červenej armáde nebojovali iba Rusi, ale aj Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci, Kazachovia a príslušníci mnohých ďalších národov. Aj preto je dnešné automatické prekladanie „Sovietsky zväz = Rusko“ historicky veľmi hrubým zjednodušením.

Ak sa tam človek skloní pred pamiatkou padlého vojaka, je to prejav úcty človeku, ktorý zomrel vo vojne proti nacizmu. Nie je to politické hlasovanie za KSS. Nie je to ospravedlnenie februára 1948. Nie je to súhlas s procesmi päťdesiatych rokov, Jáchymovom, Akciou B či zatváraním hraníc. Nie je to dodatočný súhlas so sovietskou okupáciou roku 1968. A už vôbec z toho nemožno vyvodiť politický záväzok voči Ruskej federácii roku 2026.

Práve tu považujem za historický nonsens, ak sa úcta pri pamätníkoch oslobodenia začne meniť na nostalgiu za KSS alebo na politické gesto voči dnešnému Rusku. Padlý vojak a politický režim, ktorý jeho smrť neskôr použil na vlastnú legitimáciu, nie sú jedna a tá istá vec. Červená armáda pomáhala poraziť nacizmus. KSS o tri roky neskôr odstránila politickú pluralitu a vytvorila monopol moci. Sovietsky zväz mal rozhodujúci podiel na porážke Hitlera, ale v roku 1968 ten istý štát poslal tanky proti Československu, keď sa jeho obyvatelia pokúsili získať aspoň časť slobody späť. Oboje je pravda súčasne.

A práve história medzi rokmi 1945 a 1989 nám vysvetľuje, prečo je nebezpečné zamieňať pietu s politickou lojalitou. Jozef Lettrich sa z predsedu SNR a účastníka odboja stal emigrantom v Spojených štátoch. Imrich Karvaš prešiel nacistickými koncentrákmi a potom komunistickým väzením, pričom jeho rodinu vyhnali z Bratislavy. Letci, ktorí bojovali proti Hitlerovi z Británie, končili v uránových baniach alebo v exile. Partizána Žingora popravil režim, ktorý sa vyhlasoval za dediča partizánskej tradície. Generála Píku popravili napriek jeho službe v zahraničnom odboji. Vysokoškoláci boli preverovaní podľa politického a triedneho profilu. Rodiny boli vysťahovávané. Deti niesli následky názorov rodičov. Ľudia utekali cez hranice, ktoré štát chránil ostnatými drôtmi a zbraňami. A keď sa po dvadsiatich rokoch objavila nádej na slobodnejší socializmus, prišlo pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy.

Ak toto všetko vieme, potom sa nám úplne mení význam slova oslobodenie. Oslobodenie od nacistickej moci bolo skutočné a hodné úcty. Nebolo však konečným oslobodením človeka od politického útlaku. Československo sa po vojne dostalo do sovietskej sféry vplyvu a po februári 1948 do štyroch desaťročí komunistickej diktatúry. Medzi rokmi 1945 a 1948 ešte existoval pluralitný politický priestor; nebolo teda nevyhnutné, aby oslobodenie od nacizmu automaticky skončilo komunizmom. To bola ďalšia politická etapa a ďalšie rozhodnutia konkrétnych ľudí.

Preto ani zásluhy sovietskych vojakov nemožno používať ako historický odpustok pre všetko, čo prišlo potom. Vďačnosť nemá fungovať ako dedičná podriadenosť. Ak mi niekto zachráni život, nezískava tým právo rozhodovať o mojom živote o dvadsať rokov neskôr. A jeho vnuk už vôbec nezískava politický nárok na moju lojalitu.

Možno práve toto je skutočný boj o výklad SNP

Robert Fico povedal, že boj o výklad Slovenského národného povstania pokračuje. V tom má pravdu. Ale práve preto by sme nemali pristúpiť na ďalšie zjednodušenie, v ktorom sa SNP stane argumentom dnešného politického sporu medzi „priateľmi Ruska“ a „nepriateľmi Ruska“. Slovenské národné povstanie vzniklo dvadsaťpäť rokov pred narodením Vladimira Putina a v štáte, ktorý už viac než tri desaťročia neexistuje. Jeho účastníci nebojovali za dnešnú ruskú zahraničnú politiku a mnohí z nich nebojovali ani za komunistický režim, ktorý vznikol po vojne.

Ak chceme byť k Povstaniu skutočne úctiví, musíme mu vrátiť jeho pluralitu. Goliana a Viesta. Armádu. Demokratický odboj. Komunistov, ktorí skutočne riskovali život v boji proti fašizmu. Partizánov. Civilistov. Židovských bojovníkov. Zahraničných účastníkov. Ľudí, ktorí spolupracovali so Sovietmi. Aj ľudí orientovaných na Londýn a západných spojencov. Karvaša. Lettricha. Zaťka. A následne aj ich povojnové osudy, pretože práve tie dokazujú, ako nepoctivé je tvrdiť, že komunistický štát jednoducho pokračoval v odkaze SNP.

Komunistický režim totiž Povstanie nezdedil ako celok. Vybral si z neho to, čo potreboval. Z ostatného urobil politicky nepríjemnú minulosť. Niektorí ľudia odišli do Ameriky. Iní do Británie, Kanady či Austrálie. Niektorí skončili v Leopoldove, Jáchymove alebo pracovných útvaroch. Niektorí sa už nikdy nedostali k povolaniu, na ktoré mali vzdelanie. Ich deti nedostali školy. Iné rodiny prišli o domov. A po roku 1968 odišla ďalšia veľká časť vzdelanej a tvorivej generácie na Západ, pretože pochopila, že hranice možnej slobody bude opäť určovať Moskva.

Ak chceme rozmýšľať nad tým, čo tento proces urobil so Slovenskom, možno ide o ešte hlbšiu otázku než samotné politické represie. Dvakrát počas jednej generácie – po roku 1948 a po roku 1968 – krajina stratila časť ľudí, ktorí mohli tvoriť jej prirodzenú demokratickú, odbornú a kultúrnu elitu. Časť odišla. Časť bola zatvorená. Časť bola profesijne degradovaná. Časť sa naučila mlčať. Súčasne vyrástla nová elita previazaná so straníckym aparátom a kádrovým systémom. To muselo zanechať následky ďaleko za rokom 1989: v spôsobe, akým vnímame autoritu, štát, osobnú iniciatívu, zodpovednosť, úspech, vzdelanie aj samotnú pravdu.

A práve preto sa možno aj dnes tak ľahko vraciame k jednoduchým veľkým príbehom. O „osloboditeľovi“. O „bratskom národe“. O tom, komu máme byť navždy vďační. Jednoduchý príbeh totiž nevyžaduje premýšľanie nad Lettrichom v exile, Karvašom medzi Gestapom a ŠtB, Pukančíkom medzi bombardovacím lietadlom RAF a Jáchymovom, Žingorom medzi partizánskou brigádou a komunistickým popraviskom alebo nad ľuďmi, ktorí v roku 1968 stáli bez zbraní pred sovietskymi tankmi.

Skutočné dejiny sú nepohodlnejšie. Hovoria nám, že ten istý štát môže byť v jednom historickom momente spojencom a v inom okupantom. Že človek môže bojovať po boku komunistu proti nacizmu a o štyri roky pred tým istým komunistom utekať cez hranice. Že partizán môže byť popravený režimom oslavujúcim partizánov. Že povstalecký ekonóm môže prežiť Hitlerove koncentráky a neskôr byť odsúdený vlastným povojnovým štátom. A že politický systém môže svojim občanom štyridsať rokov hovoriť o oslobodení, pričom ich zároveň trestá za pokus slobodne opustiť krajinu. Komunistický režim totiž útekom za hranice bránil aj násilím a samotné nepovolené opustenie republiky bolo trestným činom.

Ak teda na Dargove skloníme hlavu, skloňme ju pred ľuďmi, ktorí tam položili život v boji proti nacizmu. To je pietna a ľudská vec.

Ale nevkladajme do tej poklony KSS.

Nevkladajme do nej politické procesy, február 1948 ani Husákovu normalizáciu.

Nevkladajme do nej tanky z augusta 1968.

A už vôbec do nej nevkladajme automatickú politickú vernosť dnešnému Rusku.

Pretože to nie je to isté.

Úcta patrí padlým. Nie režimu, ktorý si ich neskôr privlastnil.

A Slovenské národné povstanie patrí tým, ktorí povstali.

Nie strane, ktorá o štyri roky neskôr získala monopol na moc.

Nie štátu, ktorý potom získal monopol na jeho výklad.

A nie dnešnému politikovi, ktorý by si z ich príbehu chcel vybrať iba tú časť, ktorá sa mu práve hodí.

Možno toto je po osemdesiatich dvoch rokoch najdôležitejší zmysel pripomínania SNP: nie znovu sa naučiť, komu sa máme klaňať, ale konečne pochopiť, prečo tí ľudia povstali.

Pretože sloboda, za ktorú bojovali, nemá vlastníka.