Kde sa vzal tu sa vzal Z.Kollár, dnes bojujúci za právo na pravdu. Tak nech sa páči obraz jeho postoja k finančným skupinám.
OCEĽ, DLH A PERCENTÁ
Ako sa okolo VSŽ vystriedali politické garnitúry, bankári, privatizéri a finančné skupiny — no mechanizmus kontroly zostával podozrivo podobný
Keď sa dnes povie privatizácia Východoslovenských železiarní, väčšina ľudí si vybaví dve mená: Alexander Rezeš a U.S. Steel. Prvý mal železiarne ovládnuť za vlády Vladimíra Mečiara, zadlžiť ich a priviesť na pokraj kolapsu. Druhý prišiel zo Spojených štátov, kúpil hutnícku časť a zachránil výrobu.
Je to pravda. Ale iba veľmi malá časť pravdy.
Keď sa transakcie VSŽ rozložia firma po firme, akcia po akcii, pohľadávka po pohľadávke a človek po človeku, nevznikne príbeh jednej privatizácie. Objaví sa takmer pätnásťročná séria presunov kontroly nad jedným z najväčších majetkov, aké Slovensko po roku 1989 malo. A v nej sa opakuje zvláštny motív: štát nie je pasívna obeť privatizérov. Banky nie sú iba nezávislí veritelia. Investičné fondy nie sú iba pasívni správcovia kupónov. A finančné skupiny často nepotrebujú vlastniť 51 percent spoločnosti na to, aby ju ovládali.
Niekedy stačí desať percent a tisíce rozdrobených akcionárov. Inokedy opcia. Záložné právo. Dohoda o konaní v zhode. Pohľadávka. Kontrola valného zhromaždenia. Správne obsadená dozorná rada. Alebo banka, ktorá je súčasne veriteľom, akcionárom a miestom, kde sedia ľudia z financovanej firmy.
A keď sa pozrieme na mená, ktoré medzi týmito inštitúciami rotovali, začína byť história VSŽ podstatne zaujímavejšia.
Prvá generácia: fabriku netreba kúpiť celú, stačí získať kontrolu
Dňa 11. marca 1994 vznikla spoločnosť Manager. Pätica zakladateľov — Alexander Rezeš, Ján Smerek, Peter Hrinko, Ferdinand Petrák a Vladimír Balánik — vlastnila po dvadsať percent. V ten istý deň Mečiarova odchádzajúca vláda schválila Manageru predaj približne 9,5 percenta VSŽ. Nominálna hodnota balíka bola okolo 1,5 miliardy korún, predajná cena približne 314 miliónov. Dobové zdroje uvádzajú cenu približne 200 korún za akciu pri niekoľkonásobne vyššej trhovej cene. Financovanie poskytla Priemyselná banka, teda banka personálne a vlastnícky previazaná s hospodárskym prostredím VSŽ. (HNonline)
Pri bližšom pohľade sa z tejto transakcie vytráca jednoduchý obraz „firma si požičala od banky“.
Ferdinand Petrák nebol iba dvadsaťpercentným spolumajiteľom kupujúceho Managera. V čase transakcie pôsobil aj v orgánoch Priemyselnej banky. Ján Smerek, ďalší dvadsaťpercentný zakladateľ Managera a neskorší prezident VSŽ, sa tiež objavil vo vedení banky. Július Tóth prešiel z finančného vedenia VSŽ do Priemyselnej banky, stal sa ministrom financií a začiatkom roku 1994 predsedal dozornej rade Fondu národného majetku. Následne sa opäť objavil vo VSŽ aj Priemyselnej banke. Oficiálna správa FNM potvrdzuje Tótha na čele jeho dozornej rady práve na začiatku roku 1994. (National Register of Slovakia)
To ešte nie je dôkaz tajnej dohody. Je to však veľmi nezvyčajná koncentrácia rolí.
Predávajúci štátny majetok, kupujúca manažérska firma, financujúca banka a samotný privatizovaný podnik neboli štyri personálne oddelené svety. Medzi nimi rotovali tí istí ľudia.
A práve tu sa podľa všetkého zrodil základný princíp, ktorý budeme pri VSŽ pozorovať znovu a znovu:
kontrola nemusí nasledovať vlastníctvo. Vlastníctvo možno poskladať tak, aby nasledovalo kontrolu.
Manager bol iba začiatok. Nasledovali Hutník, Ferrimex, ARDS a ďalšie spoločnosti. Rezeš neskôr verejne hovoril o kontrole približne polovice železiarní. Svetová banka vo svojej analýze opisovala ďalšie balíky predávané pri cenách výrazne pod vtedajšou trhovou hodnotou a ARDS/Ferrimex ako súčasť siete kontrolovanej manažmentom VSŽ. (World Bank)
Široký: človek, ktorý sa objavuje skôr, než sa začína klasický Rezešov príbeh
V pozadí prvej koncentrácie vlastníctva sa objavuje ďalšie meno — Juraj Široký.
Jeho história je dôležitá nielen kvôli neskorším politickým a podnikateľským väzbám. Harvardovské fondy patrili medzi hráčov v prvotnej vlastníckej skladbe VSŽ a Vladimír Balánik, neskorší dvadsaťpercentný spolumajiteľ Managera, sa objavuje v prostredí spájanom so Širokým. V ďalších rokoch sa Široký a Balánik stretávajú v spoločnostiach ako Rusko-slovenský trading či Plastika Nitra a spoločné podnikateľské prostredie ich spája aj s Vladimírom Lexom starším a ruskými Krapivinovcami.
Širokého prednovembrová minulosť navyše nie je dohadom o „zoznamoch ŠtB“. Bol dôstojníkom zahraničnej rozviedky. To však samo osebe nedokazuje, že jeho neskoršie podnikanie bolo operáciou bývalej tajnej služby. Je to personálna informácia, ktorú treba držať oddelene od ekonomických dôkazov.
Podstatnejšie je, že ľudia z tohto prostredia nezmizli s Rezešovým pádom.
V roku 2006 sa do vedenia strategického Transpetrolu dostal Vladimír Balánik. Spolu s ním Sergej Zápotocký, bývalý člen vedenia VSŽ, a do dozornej rady Július Rezeš. Oficiálna výročná správa Transpetrolu uvádza Balánika ako podpredsedu predstavenstva od 20. novembra do 18. decembra 2006, Zápotockého od 20. novembra a Júliusa Rezeša v dozornej rade od rovnakého dátumu. (Transpetrol)
Rezešovu nomináciu presadzovalo HZDS. Premiér Robert Fico vtedy verejne povedal, že s ňou nesúhlasí, ale HZDS za Rezeša prevzalo politickú zodpovednosť. (Pravda)
O dva roky neskôr sa prevádzkovým riaditeľom Transpetrolu stal Juraj Široký mladší. Transpetrol tvrdil, že uspel vo výberovom konaní; podrobnosti o tom, kto kandidátov hodnotil a koľko ich bolo, však podľa dobovej Pravdy nezverejnil. (Pravda)
To už nehovorí nič o predaji akcií VSŽ z roku 2001. Časovo by to ani nedávalo zmysel. Ukazuje to však, aká dlhá bola životnosť ľudí a kontaktov vytvorených ešte v prvej privatizačnej generácii.
Ukrajinských „desať miliárd“: nie tajný poklad, ale obrovská účtovná hmla
Do tohto obrazu patrí aj KŤUK Dolinská na Ukrajine.
Je lákavé nazvať ju „tajnou desaťmiliardovou pohľadávkou VSŽ“. Dokumenty však ukazujú komplikovanejší a zaujímavejší príbeh.
Medzištátna dohoda z roku 1993 výslovne uvádza zmluvu z 29. decembra 1992, ktorou boli na VSŽ postúpené práva a povinnosti československého štátu spojené s výstavbou Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu. Historický úver spojený s projektom predstavoval 10,842 miliardy Kčs; slovenská časť štátneho záväzku voči Investičnej banke bola 3,614 miliardy. Nešlo teda o tajný majetok ukrytý pred verejnosťou. Existoval v medzivládnych dokumentoch. (Slov-Lex)
Skutočný problém bol v jeho hodnote.
Keď sa v roku 2000 pripravovalo oddelenie hutníctva, Gabriel Eichler odhadoval, že po transakcii zostanú v pôvodných VSŽ aktíva za 20 až 30 miliárd korún. Zároveň však upozornil, že niekoľko miliárd súvisiacich s KŤUK je neistých. Bez KŤUK odhadoval residual VSŽ približne na 20 miliárd. (xapp.usske.sk)
KŤUK je preto dôležitý nie ako tajná truhlica s jedenástimi miliardami, ale ako dokonalý príklad toho, čo by sme mohli nazvať súvahovou hmlou.
Obrovská nominálna pohľadávka alebo historická investícia môže na papieri dramaticky zvyšovať veľkosť holdingu. Jej realizovateľná hodnota však môže byť úplne iná. Presne preto sa pri VSŽ nedá pracovať iba s jedným údajom o „aktívach“.
Fondy, finančníci a Zoroslav Kollár: od menšinového podielu ku kontrole majetku
Vedľa manažérskych spoločností a bánk existovala okolo VSŽ ešte jedna finančná infraštruktúra.
Už v roku 1992 si VSŽ založili Cassoviainvest, ktorý spravoval miliardové portfóliá kupónových fondov Sporiteľňa–VSŽ a Ferrofond. Ani tu nešlo o personálne oddelený svet. V orgánoch Cassoviainvestu sa objavovali ľudia, ktorých už poznáme z vedenia VSŽ, Managera či Priemyselnej banky — Július Tóth, Peter Hrinko, Ferdinand Petrák, Ján Smerek a neskôr Ján Seňo či Július Rezeš.
Kupónová privatizácia tak nevytvorila iba tisíce drobných akcionárov VSŽ. Okolo železiarní vznikol vlastný fondový systém spravujúci podiely v desiatkach až stovkách ďalších podnikov.
A práve v polovici deväťdesiatych rokov sa o tento majetok začína zápas novej generácie finančníkov.
V tomto bode vstupuje do príbehu Zoroslav Kollár.
Nie ako majiteľ železiarní. Nie ako minister či bankár. Jeho pozícia je subtílnejšia — a možno práve preto zaujímavejšia.
Opakovane sa objavuje pri spoločnostiach, kde veľkosť formálneho vlastníckeho podielu nebola totožná s veľkosťou skutočného vplyvu.
1996: Kierra — majetok fondu VSŽ prechádza do nového vozidla
Dňa 8. novembra 1996 vznikla spoločnosť Kierra.
V jej dozornej rade sedela trojica:
Zoroslav Kollár — Braňo Prieložný — Mário Hoffmann.
O niekoľko týždňov neskôr do Kierry zaniknutím a zlúčením prešiel IPF I Sporiteľňa–VSŽ. Kierra sa teda stala právnym nástupcom fondu vytvoreného pôvodným ekosystémom VSŽ a Slovenskej sporiteľne a prevzala jeho práva aj záväzky.
Toto je podstatné.
Kierra nebola iba nová firma, v ktorej sa náhodou stretli Kollár, Hoffmann a Prieložný. Bola právnym vozidlom, do ktorého sa presunul majetok jedného z pôvodných kupónových fondov VSŽ.
A vlastnícka mechanika Kierry dobre ilustruje spôsob ovládania, ktorý sa v slovenskej privatizácii opakoval.
Organizovaný akcionársky blok mohol kontrolovať spoločnosť aj s relatívne malým percentom akcií, pokiaľ zvyšok vlastníctva zostával rozdrobený medzi desaťtisíce pasívnych akcionárov bývalého fondu.
Nebolo potrebné kúpiť 51 percent.
Stačilo ovládať rozhodujúci organizovaný blok a mechanizmus výkonu akcionárskych práv.
December 1996: Kollár zároveň vstupuje k Hoffmannovmu Istrokapitálu
Len niekoľko týždňov po založení Kierry, 2. decembra 1996, vzniká Istrokapitál.
A v jeho prvej dozornej rade opäť nachádzame:
Zoroslava Kollára, Mária Hoffmanna a Radovana Vítka.
Kollár v Istrokapitále zostáva až do začiatku roku 1999.
Na konci roku 1996 teda sedí súčasne:
- v Kierre, ktorá absorbuje IPF I Sporiteľňa–VSŽ,
- v novovznikajúcom Istrokapitále,
- a pohybuje sa v prostredí BMI Securities a ďalších spoločností, ktoré skupovali alebo ovládali podiely bývalých investičných fondov.
Už tu začína byť zrejmé, prečo je Kollár pre celý príbeh zaujímavý.
Nie je pripútaný k jednej finančnej skupine.
Objavuje sa skôr medzi nimi.
1997: Kollár prechádza k jednému z prvých veľkých projektov Penty
V nasledujúcom roku sa rovnaký človek objaví pri úplne inom veľkom privatizačnom majetku.
Penta začala ovládať VÚB Kupón, najväčší slovenský privatizačný investičný fond.
Najprv získala približne 17 percent akcií. Následne odkúpila ďalších približne 35 percent od VÚB. Fond sa transformoval na Stratégiu Invest a potom vstúpil do ďalšieho transformačného procesu.
Od 23. júla 1997 sa v predstavenstve objavuje trojica:
Marek Dospiva — Jaroslav Haščák — Zoroslav Kollár.
Kollár sa tak v priebehu niekoľkých mesiacov ocitá priamo pri dvoch rozdielnych finančných centrách:
na jednej strane pri Hoffmannovi a Istrokapitále,
na druhej pri Haščákovi, Dospivovi a ranom projekte Penty.
To neznamená, že tieto skupiny mali spoločného majiteľa alebo že Kollár obe tajne riadil.
Ukazuje to však, že patril k veľmi úzkemu okruhu ľudí, ktorých právne a korporátne know-how bolo použiteľné naprieč finančnými skupinami.
VÚB Kupón → Stratégia Invest → Interfin Group
Transformácia fondu pokračovala.
VÚB Kupón sa zmenil na Stratégia Invest, následne sa spojil s Interfin Group a postupne prestal fungovať ako klasický regulovaný investičný fond.
To je veľmi dôležitý mechanizmus.
Pôvodný majetok desaťtisícov kupónových akcionárov nezmizol.
Zmenil sa však právny obal, v ktorom bol držaný.
A s právnym obalom sa menili aj pravidlá, podľa ktorých sa s týmto majetkom mohlo nakladať.
Penta dnes sama opisuje tento projekt tak, že po ovládnutí fondu predávala portfólio viac než stovky akciových titulov a celý holding následne rozdelila.
1998: Istrofin a Intermark — rozdelenie majetku
Výsledkom bolo rozdelenie na:
Istrofin
a
Intermark.
Do Intermarku podľa dobových rekonštrukcií prešlo približne 55 percent majetku pôvodného fondu, rádovo okolo 3,8 miliardy korún.
V Istrofine zostala druhá časť majetku a približne 160-tisíc drobných akcionárov.
Kollár pritom nie je iba človekom, ktorý sa pri tejto transformácii mihne na jej začiatku.
Sedí postupne v orgánoch:
Stratégie Invest → Interfin Group → Intermarku.
V predstavenstve Intermarku je s ním Marek Dospiva.
V dozornej rade sa nachádza Jaroslav Haščák a ďalší predstavitelia vlastníckeho okruhu.
A potom prichádza jeden z najvýraznejších momentov celej Kollárovej chronológie.
Intermark: z člena orgánu sa stáva likvidátor
Približne dva mesiace po rozdelení rozhodnú akcionári o:
likvidácii Intermarku.
Teda práve spoločnosti, do ktorej krátko predtým prešla väčšia časť majetku bývalého VÚB Kupónu.
A likvidátorom sa stáva:
Zoroslav Kollár.
Človek, ktorý sedel v orgánoch spoločností počas transformácie pôvodného fondu, jeho zlúčenia a následného rozdelenia majetku, dostáva napokon právomoc majetok jednej z výsledných spoločností speňažiť.
Toto nebol konkurz.
Je dôležité tieto pojmy nemiešať.
Ale z pohľadu sledovania majetku je mechanizmus možno ešte zaujímavejší:
regulovaný fond
→ ovládnutie organizovaným vlastníckym blokom
→ zmena právnej formy
→ zlúčenie
→ rozdelenie majetku
→ Kollár v orgánoch
→ Kollár ako likvidátor spoločnosti s miliardovým majetkom
→ speňaženie majetku a rozdelenie výnosov.
A presne v rovnakom období sedí Kollár aj v Kierre a Istrokapitále.
To je mimoriadne významná personálna križovatka.
Kollár ako právny technológ kontroly
Až po tejto chronológii začína dávať zmysel obraz, ktorý o Kollárovi neskôr vytvárajú dobové investigatívne texty.
Jeho skupina bola spájaná s konkurzmi, pohľadávkami, akcionárskymi konfliktmi a takzvanými administratívnymi prevzatiami spoločností.
Pri fondoch napríklad Kollár vystupoval za BMI Securities v boji o Pro Populo.
Mechanizmus pritom často nebol založený na tom, že niekto príde s miliardou korún a kúpi polovicu spoločnosti.
Rozhodujúce mohli byť úplne iné veci:
- kto smie hlasovať,
- kto má mandáty drobných akcionárov,
- kto dokáže zvolať valné zhromaždenie,
- ktoré valné zhromaždenie súd uzná,
- kto kontroluje menší organizovaný akciový blok,
- kto vlastní pohľadávku,
- kto navrhne konkurz,
- kto sa stane správcom alebo likvidátorom,
- a komu sa napokon majetok predá.
Presne rovnakú logiku už poznáme z Kierry.
Relatívne malý organizovaný blok stál proti obrovskému množstvu rozdrobených akcionárov bývalého fondu.
A rovnaký princíp — kontrola bez formálnej väčšiny — sme videli aj pri samotných VSŽ či neskôr pri finančných skupinách, ktoré používali opcie a dohody o konaní v zhode.
Od fondov ku konkurzom
Kollárova pozícia pri Intermarku nebola konkurznou funkciou.
V rovnakom období sa však už osobne objavuje aj ako súdom ustanovený správca konkurzných podstát.
V máji 1998 ho Krajský súd v Bratislave ustanovil za správcu konkurznej podstaty spoločnosti MEOPTA Bratislava. Vo funkcii zostal až do zrušenia konkurzu v roku 2006.
Rovnako pôsobil ako správca v konkurze NOKO FRUIT.
Pri NOKO FRUIT Kollár podnik v rámci konkurzu predal Pavlovi Uhrínovi a jeho partnerom z Novex Food. Výroba následne pokračovala pod spoločnosťou Novofruct SK.
V tomto konkrétnom prípade nový vlastník tvrdil, že Kollár v novej spoločnosti podiel nemal.
To je dôležitý detail, pretože pri Kollárovi nemožno automaticky zamieňať:
správu cudzieho majetku
s
vlastníckym získaním tohto majetku.
V iných prípadoch sa však jeho širší podnikateľský okruh objavoval na viacerých stranách konkurzných a pohľadávkových operácií.
A práve preto je užitočnejšie hovoriť o ekosystéme mechanizmov než o jednom univerzálnom scenári.
Nie vždy bol správcom osobne
Pri niektorých ďalších prípadoch, ktoré sa spájali s Kollárovým prostredím, správcom konkurzu nebol priamo Kollár.
Pri Adria Škrob bol správcom Henrich Dušek, ktorý predtým pôsobil v Kollárovej advokátskej kancelárii. Spoločnosť KULI z Kollárovho širšieho korporátneho okruhu tam získala pohľadávky s nominálnou hodnotou približne 107 miliónov Sk za približne sedem miliónov.
Aj to je model, ktorý je pre naše skúmanie VSŽ veľmi dôležitý:
pohľadávka s vysokým nominálom
→ kúpa za zlomok hodnoty
→ postavenie významného veriteľa
→ vplyv na konkurz alebo majetok dlžníka.
Pri ďalších prípadoch sa ako správcovia či právni aktéri objavovali ľudia z Kollárovho právnického prostredia, zatiaľ čo spoločnosti personálne alebo majetkovo prepojené na jeho okruh vystupovali ako veritelia, kupujúci či následní vlastníci.
To je z analytického pohľadu dôležitejšie než snaha dokázať, že Kollár osobne podpisoval každý jednotlivý krok.
Prečo je Kollár pre príbeh VSŽ taký dôležitý
Keď jeho pôsobenie zoradíme chronologicky, nevychádza z toho obraz bežného podnikového právnika.
V polovici deväťdesiatych rokov ho nachádzame pri:
BMI Securities a akcionárskych konfliktoch.
Potom:
Kierra → majetok IPF I Sporiteľňa–VSŽ.
Súčasne:
Istrokapitál → Hoffmannov finančný okruh.
Vzápätí:
VÚB Kupón / Stratégia Invest → Haščák a Dospiva.
Ďalej:
Interfin → rozdelenie miliardového majetku.
Potom:
Intermark → Kollár ako likvidátor.
A paralelne:
MEOPTA, NOKO FRUIT a ďalšie konkurzné prípady.
To už nie je jedna náhodná funkcia.
Je to konzistentný profesionálny profil človeka, ktorý sa pohyboval práve v miestach, kde sa rozhodovalo o tom, ako sa vlastnícke právo, menšinový podiel, pohľadávka alebo procesná právomoc premenia na ekonomickú kontrolu nad majetkom.
Preto môže byť chyba hľadať Zoroslava Kollára v príbehu VSŽ ako ďalšieho Alexandra Rezeša alebo Jaroslava Haščáka.
Rezeš potreboval politickú moc, manažérsky tím a bankové financovanie.
Penta, J&T či Istrokapitál prinášali kapitál a finančné štruktúry.
Kollárova hodnota mohla byť iná:
poznať právnu mechaniku, pomocou ktorej možno aj z menšinovej alebo procesnej pozície vytvoriť kontrolu nad podstatne väčším majetkom.
To je zatiaľ analytická interpretácia.
Ale zo všetkých hypotéz, ktoré pri jeho mene vznikajú, je táto najtesnejšie založená na konkrétnych funkciách zapísaných v spoločnostiach, pri ktorých sa tieto mechanizmy skutočne používali.
A práve preto jeho meno pri príbehu VSŽ nemožno odsunúť na okraj.
Nie je to hlavný vlastník železiarní.
Je to jeden z najzaujímavejších spojovacích článkov medzi fondovou privatizáciou, Istrokapitálom, prvými veľkými projektmi Penty a právnou technológiou ovládania firiem deväťdesiatych rokov.
Právny technológ kontroly
Staré investigatívne texty o Kollárovi sú v tomto smere pozoruhodne konzistentné.
Gabriel Beer v .týždni v roku 2007 opisoval Kollárovu skupinu ako sieť špecializovanú na konkurzy a takzvané administratívno-násilné preberania spoločností. Pri fondoch napríklad Kollár konal za BMI Securities v boji o Pro Populo. Mechanizmus nebol založený na kúpe polovice firmy za miliardy. Podstatné boli akcionárske práva, spôsob zvolania valného zhromaždenia, súdne rozhodnutia a schopnosť menšieho organizovaného vlastníka využiť právne nástroje proti rozdrobenému akcionariátu. .týždeň zároveň uvádzal Istrokapitál medzi významnými klientmi jeho skupiny. Kollár dlhodobo odmietal označenia spájajúce ho s „konkurznou mafiou“ a pri viacerých starých prípadoch nebola trestná činnosť dokázaná. (.týždeň – iný pohľad na spoločnosť)
Na jeho úlohe je však z pohľadu VSŽ zaujímavé niečo iné.
Presne tie nástroje, na ktoré sa podľa dobových reportáží špecializoval —
malý balík akcií, akcionárske práva, mimoriadne valné zhromaždenie, pohľadávka, konkurz, právny nástupca, transformácia firmy —
sú tie isté mechanizmy, ktoré pri rekonštrukcii majetku VSŽ nachádzame znovu a znovu.
Kierra je príklad učebnicový. Organizovaný menšinový blok stál oproti desiatkam tisíc rozdrobených vlastníkov bývalého fondu.
VÚB Kupón je ďalší.
A neskoršie podnikateľské aktivity Kollára ukazujú, že vedel z pohľadávok, konkurzov a právnych pozícií vytvárať vlastníctvo aj vo vlastný prospech. Denník E pri retrospektíve jeho kariéry opisoval práve schopnosť dostať sa k podnikom cez pohľadávky a právne spory. (Denník E)
Možno preto je chyba hľadať Kollára v príbehu VSŽ ako ďalšieho Rezeša alebo Haščáka.
Jeho potenciálna historická hodnota pre finančné skupiny mohla byť úplne iná:
nie poskytovať kapitál, ale vedieť, ako z kapitálu a menšinových práv vyrobiť kontrolu.
To je zatiaľ interpretácia. Ale interpretácia veľmi dobre sediaca na doložené firemné pozície.
Pád Rezeša: od kontroly akcií ku kontrole dlhu
Koncom deväťdesiatych rokov sa mechanizmus moci mení.
Rezešov tím stále držal vlastnícke pozície, ale železiarne už potrebovali banky viac, než banky potrebovali železiarne.
Veritelia tlačili na zmenu vedenia. Prišiel Gabriel Eichler. Začala sa reštrukturalizácia dlhu a príprava strategického investora.
A tu vzniká jeden z najväčších omylov pri rozprávaní príbehu VSŽ.
U.S. Steel nedostal všetky dobré aktíva a všetky dlhy neostali Slovensku. Ale ani neprevzal celý historický problém.
Pred closingom sa hutnícke jadro právne skonsolidovalo do VSŽ OCEĽ a následne vložilo ako podnik do Steel Košice. Na Steel Košice prešli práva a povinnosti súvisiace s podnikom. Americké účtovníctvo potom vykazuje pri akvizícii približne 325 miliónov dolárov dlhu a 226 miliónov ďalších záväzkov.
Američania teda prevzali významnú dlhovú záťaž.
Zároveň však dostali daňové stimuly a štátne indemnity na definované historické environmentálne riziká. A stará VSŽ si ponechala obrovský balík nehutníckych aktív.
Najpresnejšie to pomenoval samotný Eichler: bez neistého KŤUK zostávalo v pôvodnej firme približne 20 miliárd korún aktív. S KŤUK mohol papierový údaj siahať až k tridsiatim miliardám. (xapp.usske.sk)
A tu začína druhá veľká kapitola.
Štát najprv kupuje, aby zabezpečil transakciu
Pred vstupom U.S. Steel potrebovala vláda zabezpečiť dostatočný hlasovací blok.
Transpetrol preto v roku 2000 nakúpil približne 21,24 percenta VSŽ.
Časť akcií získal aj od Penty — približne osemprecentný blok za cenu okolo 289 korún za akciu.
Štát tak prostredníctvom svojho ropného prepravcu získal nástroj na hlasovanie v železiarňach.
O rok a pol neskôr ten istý Transpetrol celý 21,24-percentný balík predal Stredoeurópskemu maklérskemu domu po 160 korún za akciu. SMD ešte v ten istý deň posunul 11,87 percenta Poštovej banke a ďalšie balíky sa rozdelili medzi ďalších hráčov. (HNonline)
Na prvý pohľad je to dokonalý titulok:
štát kúpil draho a predal lacno.
Lenže ani tu nesmieme podľahnúť jednoduchému príbehu.
Transpetrol medzitým dostal z VSŽ mimoriadnu dividendu a podľa vlastného účtovníctva skončila celá investícia v zisku. Preto nemožno korektne tvrdiť, že štát na celom vlastníctve 21 percent prerobil.
Otázka je iná:
Bol samotný výstup štátu urobený za najlepšiu dostupnú cenu a za transparentných podmienok?
A práve tu sa objavujú problémy.
Pred predajom sa cena VSŽ na burze prudko prepadla. Úrad pre finančný trh predaje preveroval, pozastavil ich vyporiadanie a prípad skončil aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní. J&T Securities neskôr dostala sankciu za niektoré decembrové obchody s akciami VSŽ, pri ktorých regulátor vytkol nedostatočnú odbornú starostlivosť a nevýhodné ceny. To však nie je dôkaz, že J&T zámerne zrazila kurz preto, aby sa štátny balík následne lacno dostal finančným skupinám.
Je to iba ďalšia okolnosť, ktorú nemožno z chronológie vymazať.
A štátny balík sa vracia finančníkom
Poštová banka dostala 11,87 percenta.
Penta následne získala z tohto okruhu približne 7,36 percenta a tieto akcie založila späť Poštovej banke ako zabezpečenie úveru.
J&T získala dvojpercentný blok a opciu na ďalší podiel.
Istrokapitál bol súčasťou dohody, podľa ktorej si tri skupiny ekonomicky rozdelili vplyv na pôvodnom Transpetrol balíku.
Po formálnej stránke pritom nemuseli akcie nikdy vyzerať ako tri úhľadné balíky po siedmich percentách.
A to je pointa.
Ekonomické vlastníctvo, registrované vlastníctvo a kontrola môžu byť tri úplne rozdielne veci.
Opcia môže znamenať kontrolu ešte pred prevodom akcií. Nominee účet môže zakrývať konečného ekonomického vlastníka. Dohoda o konaní v zhode môže z troch minorít vytvoriť majoritný hlasovací blok.
Presne tento typ mechaniky sa pri VSŽ po roku 2001 objavuje stále častejšie.
Bubeníková: štát bol na oboch stranách stola
Jedna z najzaujímavejších postáv tejto fázy je Anna Bubeníková.
Treba byť presný: nebola regulátorkou kapitálového trhu. Regulátorom bol Úrad pre finančný trh.
Bubeníková však bola členkou výkonného výboru FNM a riaditeľkou sekcie zakladateľských činností a výkonu práv akcionára. Oficiálny materiál parlamentu jej pracovnú pozíciu uvádza priamo.
Súčasne zastupovala FNM v dozornej rade VSŽ. Dobové HN ju uvádzajú medzi ľuďmi FNM riešiacimi predaj štátneho šestnásťpercentného podielu VSŽ práve v čase, keď oň súperili U.S. Steel a konzorcium Penta–J&T–Istrokapitál. (HNonline)
A zároveň bola predsedníčkou dozornej rady Burzy cenných papierov v Bratislave. Výročná správa burzy za rok 2001 nesie jej podpis ako predsedníčky DR. (BSSE)
Teda nie „majiteľ aj regulátor“.
Presnejšie:
vysoká predstaviteľka inštitúcie vykonávajúcej vlastnícke práva štátu vo VSŽ sedela súčasne na vrchole kontrolného orgánu burzovej infraštruktúry, cez ktorú sa obchodovali veľké balíky VSŽ.
Znova nejde o dôkaz protiprávnej koordinácie.
Ale je to ďalší príklad, ako úzky bol personálny priestor medzi štátom, trhom a privatizovanými firmami.
J&T a RIF: percentá sa nevymieňali iba v jednej firme
Ak sa na VSŽ pozeráme izolovane, nepochopíme ani dohodu finančných skupín.
Penta, J&T a Istrokapitál si totiž nerozdeľovali iba železiarne.
Dobové dohody o „sférach vplyvu“ zahŕňali aj Reštitučný investičný fond, Slovnaft či Slovenskú plavbu a prístavy.
Penta sama uvádza, že v minulosti vlastnila podiel v Reštitučnom investičnom fonde a uskutočnila exit. Jej vlastná história zároveň opisuje VÚB Kupón, Slovnaft, VSŽ či Slovenské lodenice ako súčasť prvých veľkých investičných projektov skupiny. (Penta Investments)
To znamená, že finančná skupina nemusí „zarobiť na VSŽ“ tak, že peniaze prídu priamo z VSŽ na jej účet.
Môže ustúpiť v železiarňach a dostať RIF.
Môže odovzdať podiel v Slovnafte a získať inú pozíciu.
Môže kúpiť desať percent, pridať opciu, vymeniť ich za kontrolu inde.
Pri rekonštrukcii týchto rokov preto musíme prestať premýšľať v jednotlivých spoločnostiach.
Finančníci obchodovali portfóliom vplyvu.
Penta už tento model poznala pred VSŽ
Tu je veľmi dôležitý VÚB Kupón.
Penta sama dnes píše, že odkúpila 17 percent fondu, následne ďalších 35 percent od VÚB, zlúčila fond s Interfin Group, predávala portfólio viac ako stovky spoločností a potom celý celok rozdelila na Istrofin a Intermark. (Penta Investments)
A pri tomto projekte sedí v predstavenstve vedľa Haščáka a Dospivu Zoroslav Kollár.
Nie o päť rokov neskôr.
Nie podľa nejakého telefonického kontaktu.
Priamo v orgáne spoločnosti počas transformácie.
To je podľa mňa kľúč k pochopeniu jeho pozície.
Kollár nebol iba Hoffmannov právnik.
Ani iba človek Istrokapitálu.
Registre ho ukazujú v spojovacej zóne medzi viacerými finančnými skupinami, práve v rokoch, keď sa na Slovensku učili ovládať veľké fondové majetky prostredníctvom relatívne malých organizovaných blokov.
A potom dostane Penta VSŽ
Po Transpetrol transakcii Penta drží približne 7,36 percenta.
Následne kúpi približne 24,5 percenta od U.S. Steel.
J&T a Istrokapitál koncentrujú svoje pozície cez A.R.T.
A postupne sa Penta stane dominantným hráčom.
Neskôr vykúpi vlastné akcie spoločnosti, ktoré VSŽ predtým získali od tisícov drobných akcionárov, a dostáva sa približne na 95,8 percenta.
Penta sama vo svojej histórii opisuje VSŽ ako projekt z rokov 2002–2009, v ktorom uskutočnila „masívnu konsolidáciu a reštrukturalizáciu non-core aktív“ a firmu premenila na investičný holding. (Penta Investments)
A tu sa konečne dostávame k číslu, ktoré môže meniť celú optiku.
Po odpredaji hutníctva totiž nezostala prázdna schránka.
V roku 2004 mal Slovenský investičný holding ešte aktíva približne 8,2 miliardy Sk. Predal už trinásť výrobných a servisných spoločností, viac ako šesťdesiat nehnuteľností a pozemkov za približne 574 miliónov a stále evidoval pohľadávky za 2,7 miliardy voči 240 dlžníkom. Už dovtedy bolo vymožených približne 750 miliónov korún. (HNonline)
Toto je Second Harvest.
Nie privatizácia fabriky.
Speňažovanie toho, čo zostalo po fabrike.
A starý majetok začína financovať úplne nové projekty
Najväčším zlomom v našom pátraní však nie je zoznam predaných nehnuteľností.
Je ním jedna veta vo výročnej správe Penty za rok 2004.
SIH mal na konci roka približne 42,3 milióna eur hotovosti. Penta vysvetľuje približne 26-miliónový pokles cashu SIH tým, že prostriedky boli použité na akvizíciu Paroplynového cyklu Bratislava. (Penta Investments)
Toto je prvý čistý kapitálový most:
majetok bývalých VSŽ → hotovosť SIH → úplne nový energetický projekt Penty.
PPC Holding bol dokonca stopercentnou dcérou vtedajších VSŽ a práve cez neho Penta vstupovala do tendra FNM na PPC. (Penta Investments)
To už nie je úvaha o tom, že ľudia sa poznali.
To je sledovanie peňazí.
A čo dostali Američania?
Tu je potrebné brzdiť možno najviac.
Je veľmi lákavá téza, podľa ktorej U.S. Steel dostal hutnícku fabriku a dlhy, ktorými sa predtým financovala expanzia nehutníckeho impéria, zatiaľ čo finančníci neskôr dostali čisté zvyškové aktíva.
Časť tejto hypotézy môže byť pravdivá.
Zatiaľ ju však nemáme dokázanú na úrovni jednotlivých úverov.
Vieme, že U.S. Steel prevzal približne 325 miliónov dolárov bankového dlhu a množstvo ďalších záväzkov.
Vieme, že residual VSŽ si ponechali iné záväzky, riziká a spory.
Vieme, že nehutnícke aktíva boli veľmi rozsiahle a že časť expanzie starých VSŽ bola financovaná dlhom.
Ale kým nemáme tabuľku:
úver → banka → dlžník → účel → dcérska firma → kto záväzok niesol po carve-oute,
nemôžeme poctivo napísať, že Američania splácali presne tie dlhy, ktorými Rezeš vybudoval majetok neskôr speňažený Pentou.
To je jedna z najdôležitejších otázok celej ďalšej série.
Možno to teda nebol jeden plán
Po všetkých piatich packetoch by bolo veľmi jednoduché povedať:
všetko bolo pripravené od začiatku.
Lenže dôkazy zatiaľ ukazujú niečo sofistikovanejšie.
Nevidíme jedného režiséra od roku 1992 po rok 2009.
Vidíme architektúru, ktorú vedeli postupne používať rôzne skupiny.
Najprv Rezešov manažérsky okruh využíva politický prístup, lacné privatizačné balíky, bankové financovanie a rozdrobené vlastníctvo.
Súčasne VSŽ vytvárajú vlastný fondový ekosystém a expandujú do množstva oblastí.
Keď sa tento model zadlží a zrúti, moc sa presunie k bankovým veriteľom a štátu.
Štát pomáha skoncentrovať hlasovacie práva potrebné pre U.S. Steel.
Hutnícke jadro sa oddelí spolu s významným dlhom.
A residual holding s aktívami v miliardách zostáva samostatným investičným objektom.
Na jeho vlastníctvo potom nastupujú Penta, J&T a Istrokapitál — skupiny, ktoré už majú za sebou skúsenosti s kupónovými fondmi, malými organizovanými podielmi, opciami, pohľadávkami a transformáciami firiem.
A medzi viacerými z týchto štruktúr sa pohybuje Zoroslav Kollár.
To je zaujímavejšie než jedna konšpirácia.
Pretože to znamená, že systém nemusel mať jedného autora. Stačilo, že jeho pravidlá zvýhodňovali ľudí, ktorí ich vedeli používať.
Politika sa pritom z príbehu nikdy celkom nestratila
Rezeš bol zároveň veľký podnikateľ a minister Mečiarovej vlády.
Neskôr bol úzko spojený s HZDS.
Július Rezeš sa ešte v roku 2006 vrátil ako nominant HZDS do dozornej rady Transpetrolu. (Pravda)
Ľudia z FNM a štátnej privatizačnej správy zase rotovali do orgánov VSŽ, Transpetrolu a ďalších strategických spoločností.
Bubeníková bola súčasne na FNM, v dozornej rade VSŽ a na čele dozornej rady burzy.
Jozef Jurica prešiel z FNM cez residual VSŽ a privatizačné poradenstvo až do predstavenstva Transpetrolu.
Po zmene vlády ich v Transpetrole nahradili ľudia zo starého VSŽ/Rezeš/Široký okruhu. Výročná správa zachytáva túto výmenu takmer na jeden dátum. (Transpetrol)
To nie je dôkaz jednej permanentnej politickej mafie.
Je to však veľmi presvedčivý dôkaz, že ekonomická elita a politické nominácie boli personálne priepustné bez ohľadu na to, ktorá garnitúra práve vládla.
A kde je dnes Kollár?
Práve preto je jeho história aktuálna.
V roku 2007 .týždeň odhadoval Kollárov majetok približne na päť miliárd slovenských korún. Transparency International neskôr pracovala s odhadom až okolo 272 miliónov eur. Presnú dnešnú hodnotu jeho majetku z kvalitných verejných zdrojov určiť nevieme, preto by bolo nezodpovedné vyrábať aktuálny rebríček z neoverených čísel. (.týždeň – iný pohľad na spoločnosť)
Vieme však niečo iné.
Zoroslav Kollár už nie je iba podnikateľ stojaci v pozadí.
V januári 2026 sa stal predsedom politickej strany Právo na pravdu. Dnes vystupuje po Slovensku ako politický líder a svoju podnikateľskú skúsenosť prezentuje ako argument pre vstup do verejného života. (Správy STVR)
A tu dostáva jeho pôsobenie vo VÚB Kupóne, Kierre, Istrokapitále, BMI Securities, Interfine a Intermarku nový verejný význam.
Nie preto, že jeho minulosť automaticky diskvalifikuje jeho dnešnú politiku.
Ale preto, že človek, ktorý chce dnes meniť pravidlá štátu, patrí medzi ľudí, ktorí sa v deväťdesiatych rokoch pohybovali priamo v laboratóriu, kde sa nové pravidlá slovenského kapitalizmu ešte len tvorili.
A ešte jedna zvláštna bodka: Transpetrol a Kollár sa stretnú znovu
O viac než desaťročie neskôr našla Transparency International ďalšie, už úplne iné spojenie.
Transpetrol v roku 2012 poskytol Slovenskému archeologickému a historickému inštitútu založenému Zoroslavom Kollárom priamy dar 50-tisíc eur, zaplatil približne 47-tisíc eur za publikáciu k výročiu ropovodu Družba a ďalších 30-tisíc sa podľa Transparency k inštitútu dostalo cez neziskovú organizáciu Hodnoty života. (Transparency)
Nemá to nič spoločné s predajom VSŽ v roku 2001 a bolo by chybou vytvárať medzi udalosťami kauzálnu väzbu.
Je to však pozoruhodná historická irónia.
Firma, cez ktorú štát kedysi skoncentroval 21 percent VSŽ a následne ich predal do finančného prostredia, ktoré sa cez Kierru a Istrokapitál personálne pretínalo aj s Kollárom, o desaťročie neskôr financovala jeho súkromný archeologický projekt.
Dejiny slovenského kapitalizmu majú zvláštny talent vracať rovnaké mená na rovnaké miesta.
A kde je dnes Penta?
Na opačnom konci tej istej časovej osi.
Penta už dávno nie je obchodník s minoritnými balíkmi kupónových fondov.
Za rok 2025 vykázala čistý zisk 714 miliónov eur, kumulované tržby portfóliových spoločností 12,1 miliardy eur a viac ako 60-tisíc zamestnancov. V jej súčasnom portfóliu sú Dr.Max, Fortuna, Penta Hospitals, zdravotná poisťovňa Dôvera, Penta Real Estate, Prima banka, Penta Bank, Slovalco a významné mediálne skupiny News & Media Holding a Vltava Labe Media. (Penta Investments)
Napísať, že „Penta vlastní pol Slovenska“, by bolo publicisticky efektné a fakticky nezmyselné.
Presnejšie však možno povedať, že z investičnej skupiny, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch učila koncentrovať vlastníctvo v kupónových fondoch, vyrástol jeden z ekonomicky najvplyvnejších súkromných hráčov v strednej Európe — s pozíciami v odvetviach, ktoré sa veľmi tesne dotýkajú verejného záujmu: zdravotníctvo, zdravotné poistenie, bankovníctvo, médiá, reality či farmaceutický retail.
A jedným z projektov, ktorý skupine na začiatku nového tisícročia poskytol významný majetok a neskôr likviditu, boli práve zvyškové VSŽ.
Nie otázka „kto ukradol VSŽ“, ale „ako fungoval systém“
Po tejto rekonštrukcii už možno nie je najzaujímavejšou otázkou:
Kto ukradol železiarne?
Tá otázka nás núti hľadať jedného vinníka a jednu transakciu.
Lepšia otázka je:
Ako bolo možné, že sa hodnota jedného pôvodne štátneho priemyselného komplexu počas pätnástich rokov opakovane premieňala na súkromnú kontrolu, bankové úvery, kupónové portfóliá, pohľadávky, opcie, nové spoločnosti, hotovosť a napokon kapitál pre úplne nové podnikateľské impériá?
Pri Rezešovi vidíme štátom podporenú koncentráciu manažérskej kontroly.
Pri Cassoviainveste vidíme miliardový fondový ekosystém VSŽ.
Pri Kollárovi vidíme právnika, ktorý sedí súčasne na križovatke Kierry, Istrokapitálu a raných pentáckych transformačných projektov a ktorého historické podnikanie bolo založené práve na právnych mechanizmoch kontroly, pohľadávkach a konkurzoch.
Pri Transpetrole vidíme štát ako aktívneho obchodníka s hlasovacou mocou — najprv kupuje, potom predáva a jeho balík sa prakticky okamžite rozkladá medzi súkromných finančníkov.
Pri Bubeníkovej a ďalších vidíme, ako ľudia poverení správou majetku štátu zároveň sedia v orgánoch privatizovaných spoločností a trhovej infraštruktúry.
Pri J&T, Pente a Istrokapitále vidíme, že súťaž o jednu spoločnosť môže byť súčasťou dohody zahŕňajúcej niekoľko úplne iných aktív.
Pri U.S. Steel vidíme oddelenie výrobného jadra spolu s miliardami záväzkov, ale vedľa neho zostáva holding stále naplnený majetkom.
A pri Pente potom vidíme, ako sa residual VSŽ menia na investičný holding, predajú desiatky spoločností a realít, vymáhajú miliardové pohľadávky a získaná hotovosť začne financovať projekty, ktoré s výrobou ocele nemajú už nič spoločné.
To môže byť nakoniec najdôležitejší príbeh VSŽ.
Nie príbeh jednej privatizácie.
Ale príbeh vzniku slovenského spôsobu ovládania majetku.
Spôsobu, pri ktorom rozhodujúce nie je vždy to, kto vlastní najviac.
Rozhodujúce môže byť:
kto financuje,
kto drží pohľadávku,
kto má opciu,
kto dokáže zvolať valné zhromaždenie,
kto sedí v dozornej rade,
kto zastupuje FNM,
kto ovláda organizovaný desaťpercentný blok proti stotisícom pasívnych akcionárov,
kto rozhoduje o tom, komu banka poskytne úver,
a napokon —
kto je pri stole vo chvíli, keď sa pravidlá menia.
Pretože možno až tam sa nachádza odpoveď na otázku, čo sa s Východoslovenskými železiarňami po roku 1989 naozaj stalo.
