Július Kovács strávil podľa svojich vyjadrení približne 140 dní vo väzbe a štát ho postavil pred súd pre verejné schvaľovanie teroristického útoku. Na druhej strane polícia 25. augusta 2026 oznámila, že prekazila pripravované podpálenie fabriky vyrábajúcej bezpilotné systémy na východnom Slovensku. Traja cudzinci mali konať na objednávku, polícia našla zápalnú zmes, plán útoku a v objekte mohlo byť približne 70 ľudí. Obvinení sú zatiaľ z prípravy obzvlášť závažného zločinu všeobecného ohrozenia. Slová nie sú napalm. Preto sa pýtame: podľa akých kritérií slovenský štát rozhoduje, kedy použije jedno z najťažších slov trestného práva – terorizmus?

Najprv treba povedať jednu vec úplne jasne. Juraj Cintula 15. mája 2024 na Roberta Fica strieľal. Najvyšší súd jeho konanie právoplatne posúdil ako teroristický útok a potvrdil mu 21-ročný trest. Súd dospel k záveru, že jeho cieľom bolo premiéra odstrániť z výkonu funkcie a tým zasiahnuť do fungovania ústavného systému. Atentát preto netreba zľahčovať, aby sme sa mohli pýtať na primeranosť trestania Júliusa Kovácsa. Práve naopak – čím vážnejšia je vec, tým presnejšie by mali byť fakty a tým dôslednejšie by mal štát vysvetľovať svoje rozhodnutia.

Päť výstrelov, ale jeden projektil v brušnej dutine

Písomné odôvodnenie právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu prinieslo v lete 2026 podstatne presnejší obraz Ficových zranení, než aký sa objavoval v časti politickej komunikácie. Cintula vystrelil päťkrát. Do Ficovej brušnej dutiny však prenikol jeden projektil. Ten spôsobil mimoriadne vážne vnútorné poranenia tenkého a hrubého čreva, okolia močového mechúra a bedrovej oblasti. Ďalší projektil poškodil kožu a podkožie brucha a boli zaznamenané aj poranenia predlaktia a palca nohy. Najvyšší súd zároveň uviedol, že premiérovo prežitie ovplyvnila priaznivá náhoda, pretože projektil minul veľké cievy. To nijako neznižuje závažnosť útoku. Znamená to však, že formulácia o „piatich guľkách v bruchu“ nezodpovedá tomu, čo napokon opísal samotný súd.

A práve presnosť je pri tejto kauze dôležitá. Po atentáte totiž vznikol nielen trestný prípad proti strelcovi, ale aj celý politický príbeh o jeho motivácii, opozícii, médiách a spoločenskej atmosfére. Robert Fico už približne mesiac pred atentátom verejne varoval, že rastúce napätie môže skončiť vraždou niektorého vládneho politika. Po atentáte zase opakovane označoval Cintulu za aktivistu opozície a spájal útok s opozičnou politikou. Písomné odôvodnenie Najvyššieho súdu však podľa medializovaných informácií žiadne priame napojenie Cintulu na opozičné strany nepotvrdilo; dokazovanie ukázalo jeho politické sympatie a účasť na protivládnych protestoch, nie priame organizačné spojenie.

A práve tu vstupuje do príbehu Jozef Šátek

Bývalý dlhoročný vyšetrovateľ a niekdajší riaditeľ Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek po začiatku procesu s Cintulom upozornil na okolnosť, ktorá podľa neho v takto závažnom konaní nebola štandardná: Robert Fico sa na hlavné pojednávanie osobne nedostavil. Šátek počas svojej 27-ročnej policajnej kariéry vyšetroval závažné násilné aj ekonomické prípady a v minulosti viedol aj vyšetrovania politicky mimoriadne citlivých káuz.

Fico skutočne pred súdom osobne nevypovedal. Na pojednávaní bol prehratý obrazovo-zvukový záznam jeho výpovede z prípravného konania z 29. júla 2024. Premiér v nej opisoval samotnú streľbu, svoje zranenia aj to, prečo po rokovaní vlády pristúpil k ľuďom pred budovou. Počas celého procesu sa podľa následných správ na pojednávaní osobne neobjavil ani raz.

Treba zároveň povedať, že samotný tento postup nebol automaticky nezákonný. § 263 Trestného poriadku umožňuje namiesto osobného výsluchu použiť skoršiu výpoveď, ak s tým súhlasí prokurátor a obžalovaný a súd osobný výsluch nepovažuje za potrebný. Práve to je podstatná právna nuansa. Šátekovo tvrdenie o „extra výnimke“ preto treba chápať ako kritiku procesného rozhodnutia a jeho vhodnosti, nie ako preukázané porušenie zákona. Ústavný súd aj európska judikatúra však všeobecne zdôrazňujú význam kontradiktórneho vykonávania dôkazov pred súdom, hoci pripúšťajú zákonné výnimky.

A práve preto Šátek kládol otázku, ktorú považujeme za legitímnu aj my: ak ide o prvý takto sledovaný proces za teroristický útok na predsedu slovenskej vlády, prečo súd nepovažoval za potrebné, aby živý, aktívny a verejne činný poškodený osobne predstúpil pred senát a odpovedal aj na otázky obhajoby?

Otázky, ktoré mohli zaznieť priamo pred súdom

Šátek vo svojom texte uviedol celý rad otázok, ktoré by podľa neho bolo možné Ficovi pri osobnom výsluchu položiť. Nie všetky dokazujú nejakú nezrovnalosť a niektoré už majú aspoň čiastočné verejné odpovede. Ich význam je v tom, že pri osobnej kontradiktórnej výpovedi by na ne mohol reagovať priamo poškodený a následne by sa k odpovediam mohla vyjadriť obhajoba.

Prvá sa týka Ficovho verejného varovania ešte pred atentátom. Premiér 10. apríla 2024 skutočne verejne hovoril o obave, že spoločenské napätie môže vyústiť do vraždy vládneho politika. Samo osebe to samozrejme nedokazuje, že mal konkrétne informácie o Cintulovi alebo pripravovanom útoku. Legitímna otázka však znie, či išlo iba o politický odhad vývoja nálad, alebo existovali aj konkrétne bezpečnostné poznatky a či sa podľa nich zmenil režim premiérovej ochrany.

Druhá skupina Šátekových otázok smerovala k samotnej ochrane premiéra v Handlovej: aké pokyny existovali pred rokovaním, ako bolo vyhodnotené riziko kontaktu premiéra s davom a čo presne bolo dohodnuté medzi premiérom a ochrankou. Aj Ficova zaznamenaná výpoveď potvrdzuje, že k ľuďom išiel preto, lebo naňho jedna zo žien intenzívne mávala.

Ďalšou témou bola prítomnosť predstaviteľa Slovenskej informačnej služby na rokovaní vlády v Handlovej. Tá sama osebe nie je dôkazom ničoho podozrivého. Vieme však, že v Handlovej počas rokovania vlády vystupoval vtedajší námestník riaditeľa SIS Pavol Gašpar a médiám hovoril o vyšetrovaní rozsiahlych bombových hrozieb, ktoré Slovensko v tom čase riešilo. Šátek sa preto pýtal, či bola jeho účasť rutinná alebo súvisela s konkrétnou bezpečnostnou situáciou. Verejne dostupné informácie umožňujú potvrdiť jeho prítomnosť, nie však z nej vyvodzovať spojenie s atentátom.

Osobitne relevantná je otázka Ficových neskorších tvrdení o „aktivistovi opozície“. Ak predseda vlády krátko po útoku verejne pripisoval atentátnika opozícii, bolo by legitímne vedieť, na akých konkrétnych informáciách svoje tvrdenie založil. O to viac, že konečný rozsudok podľa publikovaného odôvodnenia priame prepojenie Cintulu na opozičné politické subjekty nepreukázal.

A napokon Šátek upozornil na samotné jadro kvalifikácie terorizmu: aký reálny vplyv mal alebo mohol mať útok na fungovanie vlády, parlamentu a ďalších ústavných orgánov? Najvyšší súd na túto otázku napokon právne odpovedal: za rozhodujúci považoval Cintulov zámer natrvalo znemožniť Ficovi vykonávať funkciu predsedu vlády a tým zasiahnuť do ústavného systému. To je dnes právoplatný právny záver. Stále však možno diskutovať o tom, kde presne má ležať hranica medzi útokom na konkrétneho politika a teroristickým útokom proti fungovaniu štátu.

Prečo je zaujímavé, že Šáteka zdieľal práve Ján Benčík

Šáteka 11. júla 2025 verejne citoval a jeho otázky šíril Ján L. Benčík. To nie je bezvýznamný detail. Benčík sa dlhé roky profiluje presne opačne než prostredie, ktoré by bolo možné jednoducho zaradiť medzi priaznivcov politického násilia alebo extrémizmu. Na blogu Denníka N systematicky monitoruje konšpirátorov, proruských aktivistov, neonacistické a extrémistické prostredie a za svoju činnosť čelil aj vyhrážkam. V rokoch 2020 až 2023 pôsobil ako poslanec Národnej rady za Za ľudí.

Preto považujeme za podstatné, že otázky okolo procesu s Cintulom nevznášali iba ľudia, ktorí atentát spochybňujú alebo relativizujú. Kritiku procesného postupu zverejnil bývalý vysokopostavený policajný vyšetrovateľ a ďalej ju šíril človek, ktorý značnú časť verejného pôsobenia venoval práve boju proti extrémizmu a politickej radikalizácii.

To ešte neznamená, že mali vo všetkom pravdu. Znamená to však, že ich otázky nemožno automaticky odbiť ako „konšpirácie“.

Potom prišiel Július Kovács

A tu sa vraciame k dôchodcovi Júliusovi Kovácsovi, známemu ako Modrý zajačik. Obžaloba mu kladie za vinu, že krátko po atentáte opakovane verejne publikoval vyjadrenia, ktorými mal schvaľovať Cintulov čin. Kovács vinu odmieta a jeho obhajoba tvrdí, že mohlo ísť o drsný satirický prejav.

Treba priznať aj nepríjemnú časť prípadu. Kovács povedal vetu, podľa ktorej Cintula Fica zle trafil a mal ho zasiahnuť do čela. Také vyjadrenie nepovažujeme za normálnu politickú diskusiu a dnes.plus ho nebude obhajovať.

Ale práve tu začína otázka proporcionality. Je rozdiel medzi tým povedať odpornú vetu a tým pripraviť reálny násilný útok. Slovenské právo samozrejme pozná prípady, keď sú trestné aj slová – podnecovanie, vyhrážanie či schvaľovanie zločinu. Ak však štát na slová použije protiteroristický paragraf so sadzbou troch až desiatich rokov, musí veľmi presvedčivo vysvetliť, prečo konkrétny prejav prekročil hranicu nechutnej či radikálnej reči a stal sa formou účasti na terorizme.

Slová nie sú napalm

Kontrast ešte zosilnel 25. augusta 2026. Polícia oznámila výsledok operácie Dron. Traja cudzinci mali na objednávku pripravovať podpálenie závodu na výrobu bezpilotných systémov na východnom Slovensku. Polícia zaistila zápalnú zmes, náradie, telefóny, akčnú kameru a ručne vytvorený plán. Podľa expertízneho skúmania išlo o zmes benzínu a polystyrénu. V čase plánovaného útoku sa mohlo v objekte nachádzať približne 70 ľudí a majetok vo výrobnej hale mal hodnotu desiatok miliónov eur. Dvoch podozrivých zadržali na Slovensku a tretieho v Nemecku.

Zatiaľ boli obvinení z prípravy obzvlášť závažného zločinu všeobecného ohrozenia, nie z teroristického útoku. To nemusí znamenať žiadny právny rozpor. Pri terorizme nie je rozhodujúca iba nebezpečnosť použitého prostriedku, ale aj cieľ a motív. Kľúčové preto bude zistiť, kto si útok objednal a prečo. Ak by išlo napríklad o snahu poškodiť obranyschopnosť štátu, zastrašiť obyvateľstvo alebo prinútiť štát zmeniť určité rozhodnutie, otázka teroristického motívu by bola úplne namieste. Pokiaľ sa takýto cieľ nepreukáže, všeobecné ohrozenie môže byť právne správnou kvalifikáciou.

Ale spoločenskú otázku to neruší: ako je možné, že pri dôchodcovi a jeho internetových vetách sa okamžite pohybujeme v právnom svete terorizmu, zatiaľ čo pri pripravovanom fyzickom útoku zápalnou zmesou na fabriku so sedemdesiatimi ľuďmi ešte čakáme, či sa vôbec teroristický motív objaví?

Odpoveď existuje: pretože trestné právo nehodnotí iba následok, ale aj úmysel a zákonom definovaný cieľ.

Práve rovnakú dôslednosť však potom musíme vyžadovať aj pri Kovácsových slovách.

Slová nie sú napalm.

A potom je tu žena, ktorá chcela poškodiť svoje veriteľky

Do diskusie o proporcionalite vstupuje aj prípad Terézie Gyönyörovej zo Šiah. Pôvodne dostala 25 rokov väzenia za skutky kvalifikované ako pokusy o úkladné vraždy a za podvody. Po zásahu dovolacieho súdu však Najvyšší súd skutky právne prekvalifikoval a v októbri 2025 jej právoplatne uložil úhrnný trest dva a pol roka väzenia za pokusy o ublíženie na zdraví a podvody so škodou takmer 150-tisíc eur. Podľa obžaloby sa mala pokúšať poškodiť tri svoje veriteľky podávaním látky, ktorá bola pôvodne označovaná ako atropín; pri novom rozhodovaní však súd konštatoval, že prítomnosť atropínu u poškodených potvrdená nebola, a skutkovú vetu preto upravil na bližšie nezistenú látku.

Tento prípad preto nemožno používať primitívnym spôsobom: „ona trávila ľudí a dostala menej ako Kovács“. Právne ide o úplne iné konania a dramatické zníženie trestu malo konkrétne dôkazné a právne dôvody.

Napriek tomu spoločnosť smie vidieť vedľa seba tri obrazy: fyzické pokusy poškodiť troch ľudí a podvody – dva a pol roka; internetový prejav dôchodcu – protiteroristický paragraf s troj- až desaťročnou sadzbou; pripravený podpalačský útok na výrobnú halu – zatiaľ všeobecné ohrozenie.

Rozdielne výsledky môžu byť úplne zákonné.

Musia však byť zrozumiteľné.

Proces musí presvedčiť aj pochybujúceho

Práve tu má podľa nás význam Šátekova kritika Ficovej neprítomnosti. Ak sa má celý právny reťazec odvíjať od záveru, že Cintulova streľba bola terorizmom, následkom čoho sa aj schvaľovanie jeho skutku presúva do protiteroristickej časti Trestného zákona, potom musí byť pôvodný proces mimoriadne presvedčivý aj pre človeka, ktorý s výsledkom nesúhlasí.

Najvyšší súd napokon konštatoval, že dokazovanie bolo dostatočné a právoplatne potvrdil teroristickú kvalifikáciu. To treba rešpektovať ako aktuálny stav veci.

To však neznamená, že sa nesmieme pýtať, či by procesu prospelo, keby sa poškodený predseda vlády osobne postavil pred súd. Mohol odpovedať, z čoho vychádzali jeho varovania pred atentátom, čo vedel o bezpečnostných hrozbách, ako bola nastavená jeho ochrana v Handlovej, na základe čoho po útoku spájal Cintulu s opozíciou, aké reálne dôsledky mal útok na fungovanie vlády a aké trvalé následky mu zranenia spôsobili.

Súd túto možnosť nevyužil. Obhajoba proti použitiu skoršej výpovede zjavne nevystúpila spôsobom, ktorý by osobný výsluch vynútil.

Aj to patrí do celého obrazu a nemožno to zamlčať.

Neobhajujeme vetu. Obhajujeme mieru

Dnes.plus nebude tvrdiť, že Július Kovács povedal niečo správne. Jeho výrok o zásahu do čela je za hranou toho, čo považujeme za prijateľnú politickú reč.

Ale demokratický právny štát sa nepozná podľa toho, ako trestá vraha, ktorý strieľa na predsedu vlády. Tam je potreba zásahu štátu zrejmá.

Skutočný test prichádza pri človeku, ktorý nič nevystrelil, nikoho fyzicky nenapadol a jeho skutkom boli slová.

Aj slová môžu byť trestné. Môžu podnecovať násilie, vyhrážať sa, schvaľovať zločin alebo vytvárať reálne nebezpečenstvo. Ale slová stále nie sú guľka a slová nie sú zápalná zmes.

Preto musí existovať mimoriadne presvedčivá hranica, od ktorej sa z odporného politického prejavu stáva zločin patriaci medzi formy účasti na terorizme.

Július Kovács má právo, aby túto hranicu súd vysvetlil nielen jemu, ale celej spoločnosti.

A spoločnosť má právo pýtať sa na celý kontext: na presné zranenia Roberta Fica, na dôvody teroristickej kvalifikácie Cintulovho skutku, na Ficovu osobnú neprítomnosť v procese, na otázky Jozefa Šáteka, na konečné zistenia o údajných väzbách Cintulu na opozíciu, na proporcionalitu trestov aj na to, podľa akých kritérií polícia a prokuratúra kvalifikujú iné násilné útoky.

To nie je schvaľovanie atentátu.

To je kontrola toho, ako štát používa svoju najtvrdšiu moc.

Pretože terorizmus nemôže byť politická nálepka. Musí zostať presne definovanou právnou kategóriou. A ak do nej štát zaradí slová dôchodcu, musí vedieť vysvetliť každý krok, ktorým sa k takému záveru dostal.